Otvorenie

Tu sa nič nedeje. Nič sa tu nedá do poriadku ani nezborí. Žiadny výklad neprichádza. Žiadny záver. Toto je voľný koniec nite slov, ktoré boli kedysi zvukmi. Zvuky, ktoré kedysi zneli tu a tam vo vesmíre, v nejakom kúte priestoru, alebo možno len v ľudskej predstavivosti. Teraz, keď tieto riadky prechádzajú pred tvojimi očami, energia tých zvukov dávno vyhasla a na stránke zostala len ich prízračná stopa. Všetky umĺkli. Všetky zvuky, a možno aj celý ten svet i jeho ľudia. Môže dokonca byť, že myseľ, ktorá kedysi zaznamenávala tieto zvuky na papier, dávno nedýcha. Rovnako ako tento samý okamih — ten, v ktorom si práve prečítal túto vetu — už pominul, pominuli všetky okamihy tejto knihy. Okamihy a obrazy, ktoré by sa stratili v horúčkovitom šume svetových udalostí, keby neboli zapísané tu. Boli zapísané, aby sa stali mostom medzi mojím svetom a tvojím. Mostom z môjho sveta — v okamihu, keď píšem tieto vety — do tvojho sveta, v okamihu, keď si sadneš ich čítať. Z tejto strany odvíjam niť slov a z druhej strany ju zbieraš. Ako v detstve, keď Maman párala priadzu zo starých šiat a my sme vzali niť a chodili s ňou po dome, aby sa priadza nehromadila. Možno tvoja generácia prišla o pár rokov neskoro pre ten svet priadze, ale predstav si: raz, kdesi vo svete, deti sa hrali práve takto. Teraz odvíjam niť slov a ty ju vezmi a odnes do svojho sveta, aby sa tu, v mojom svete, nehromadila.